Ľubomír Antalík: „Prvoradé je, aby lekár komunikoval s pacientom, pretože technika všetko nenahradí“

Vernosť k lekárstvu, mestu Brezno, ale najmä k nemocnici dokazuje tým, že je ochotný pokryť nedostatok lekárov a namiesto zaslúženého oddychovania na dôchodku je tu stále pre pacientov. Doktor Ľubomír Antalík. Za prínos v oblasti zdravotníctva, odovzdávanie vedomostí a výchovu ďalšej generácie lekárov získal Cenu primátora mesta Brezno.

V breznianskej nemocnici už pôsobíte krásnych 48 rokov. Ako spomínate na začiatky vašej lekárskej praxe?

– Pochádzam od Zvolena, z vidieckeho prostredia. Základnú školu som vychodil v Očovej, strednú vo Zvolene a následne, keď som sa rozhodoval, kde pôjdem na vysokú školu, dostala sa mi do rúk jedna kniha o Albertovi Schweitzerovi, ktorý bol lekár v Afrike, a zaujala ma hlavne jeho téza Úcta k životu. Oslovilo ma to a rozhodol som sa, že budem študovať medicínu. Čo sa mi aj podarilo. V roku 1977 som ukončil štúdium a nastúpil do zamestnania na vtedajšom Okresnom ústave Banská Bystrica, Nemocnica s poliklinikou v Brezne. Po absolvovaní základnej vojenskej služby som päť rokov pracoval na Doliečovacom oddelení v starej nemocnici v Brezne. Po atestácii z vnútorného lekárstva I. stupňa som v roku 1981 nastúpil ako sekundárny lekár na internom oddelení, po atestácii II. stupňa v roku 1987 som pracoval ako starší sekundárny lekár a po atestácii z kardiológie v roku 1995 na novozriadenej kardiologickej ambulancii. Od roku 2005 som desať rokov vykonával funkciu primára interného oddelenia, posledné roky už ako dôchodca. Popri tejto práci som pracoval aj na rýchlej zdravotnej službe, medzi tým som bol aj kardiologickým garantom v kúpeľoch v Brusne.

Srdce je dôležitý orgán v našom tele, o ktorý sa treba starať, ak chceme, aby dlho bilo. Čím vás oslovila kardiológia?

– Ku kardiológii som sa dostal tak, že v roku 1989 bola zriadená jednotka intenzívnej starostlivosti pri internom oddelení, kde sa liečili väčšinou pacienti so srdcovými ochoreniami. Vtedy mi kardiológia prirástla k srdcu, ako aj starostlivosť o akútnych pacientov. Potom sa následne otvorila kardiologická ambulancia, kde pôsobím doteraz a musím povedať, že táto práca ma veľmi napĺňa. Kardiológia pre mňa znamená odbor, v ktorom dokážem pacientom najviac pomôcť, keďže kardiovaskulárne ochorenia postihujú väčšinu pacientov a sú najčastejšou príčinou úmrtí. Najviac ma zaujíma problematika srdcového zlyhávania, kde sa dá dosiahnuť modernou inovatívnou liečbou najmä zlepšenie kvality života. Okrem toho sa venujem aj preventívnej kardiológii so zameraním na správny životný štýl pacientov. V tejto oblasti je ale potrebná ich spolupráca, v čom sú však mnohí nezodpovední. Aj touto formou by som apeloval na pacientov, aby sa viac zaujímali o správnu životosprávu, nefajčili a riešili častú nadváhu aj fyzickou aktivitou. Dôležité je pre pacientov aj dôverovať novým liekom, ktoré majú množstvo dôkazov z výsledkov klinických skúšaní, na ktorých sa v posledných rokoch aktívne zúčastňujem.

Čo všetko sa za tak dlhý čas zmenilo, posunulo dopredu v liečbe pacientov...

– Spomínam si, keď sme začínali pracovať, na našom oddelení bol fonendoskop, tlakomer, váha, EKG prístroj. Technický vývoj išiel odvtedy dopredu a čo sa nám pred tým ani nesnívalo, že tu bude sonograf, cétečko, prípadne magnetická rezonancia, teraz máme všetko k dispozícii. V našej kardiologickej ambulancii sme na začiatku roka dostali od generálneho riaditeľa Železiarní Podbrezová, a.s., Vladimíra Sotáka prostredníctvom Nadácie Miška Sotáka špičkový EKG prístroj, za čo sme mu veľmi povďační. Myslím však, že prvoradé je, aby lekár komunikoval s pacientom, pretože technika všetko nenahradí. V ambulancii prijímame pacientov, u ktorých musíme identifikovať závažnosť ochorenia. V prípade, keď zbadáme, že pacient potrebuje intervenčný výkon alebo kardiochirurgickú operáciu, posielame ho do Stredoslovenského ústavu srdcových a cievnych chorôb v Banskej Bystrici. Po vykonaní úkonu sa opäť vráti do našej kardiologickej ambulancie, kde mu nastavíme liečbu.

Voľného času vám popri vašej pracovnej vyťaženosti asi neostáva, ale predsa len, ako relaxujete?

– Je pravda, že človek si musí aj oddýchnuť od nemocničného prostredia. Čo sa týka môjho voľného času, najradšej relaxujem v prírode, doma v záhrade. V lete mám rád turistiku, plávanie, v zime zasa lyžovanie. Pokiaľ mi to čas dovolí, idem aj na dovolenku do zahraničia.

Vaša vernosť k lekárstvu, k breznianskej nemocnici je dôkazom toho, že namiesto zaslúženého oddychovania stále ste tu pre nás. Zverili sme srdcia do vašich rúk. Je nádej, že ešte budete pokračovať vo vašom poslaní?

– Je to už 48 rokov, čo pracujem v nemocnici v Brezne, z toho dvanásť rokov ako dôchodca. Nedá mi preto, aby som len tak odišiel z ambulancie. Ako v mnohých mestách na Slovensku, tak aj v Brezne, chýba stredná generácia, čo je systémový problém. Pokým sa nenájde za mňa nástupca, rád tu budem pracovať aj naďalej, ako náhle sa nájde, rád mu uvoľním miesto.

autor: MONIKA DOLŇANOVÁ / foto: Ersor