Spomienky na vojnové udalosti a oslobodenie mesta sa Jánovi Pinkovi navždy vryli do pamäte

V piatok 31. januára sme si pripomenuli 80. výročie oslobodenia mesta Brezno. Ján Pinka z Brezna mal v tom čase 17 rokov a hrôzy druhej svetovej vojny prežil na vlastnej koži. Nie raz sa smrti pozeral takmer do tváre. Dom, v ktorom žil s rodičmi, sa nachádzal 50 metrov od mosta pri malej stanici, ktorý Nemci vyhodili do vzduchu. Spomienky dnes už 97-ročného MVDr. Jána Pinku sa mu navždy vryli do pamäte. Je to len časť z toho, čo pán Pinka porozprával, v skutočnosti je toho oveľa viac.

V čase oslobodenia mesta Brezno ste mali sedemnásť rokov. Boli ste vo veku, ktorý si dnešná mládež užíva, vtedy však bolo všetko inak...

– Bol som študentom septimy, no od povstania do príchodu frontu sa nevyučovalo. Ako 17-ročný som už úplne všetko vnímal, pretože som bol platným členom našej rodiny, to znamená, že v domácnosti som pomáhal tak, ako som len vládal a ako to dakedy vyžadovali rodičia. Pretože sme bývali neďaleko malej stanice, pri moste, cez ktorý prechádzali vojaci, pohyb vojsk som mohol pozorovať lepšie než ostatní. Voľakedy boli v týchto končinách cestovné hostince, ak niekto prišiel, mohol vojsť aj so záprahom do dvora, prestravovať sa, či prenocovať vo voze.

Ako si spomínate na 31. január 1945?

– Toho 31. januára, keď sa front veľmi blížil až na hranice nášho chotára, sme už vedeli, že musíme niečo podniknúť a presťahovať sa, pretože blízko od nášho domu bol most, ktorý bol dokonale podmínovaný maďarskou armádou za dozoru nemeckého velenia. Most bol podmínovaný, to znamená, Nemci odchádzali a tej noci sme museli dom opustiť, pretože sme nevedeli, aký účinok to bude mať. Odsťahovali sme sa na Židlovo, kde žil jediný občan Brezna a jeho rodina, ktorí bývali mimo samotného územia, mimo Brezna, proste v poli. Fiľovci sa volali. Zhodou okolností bol s nami u Fiľov aj učeň, ktorý bol pri otcovi ako čižmár. On tam u nich padol priamym zásahom míny, ktorú Rusi zacielili naprostred dvora, kde som ja s učňom naberal vodu na studni na napájanie našich kráv, lebo sme so sebou aj kravy vzali hore. Mína tak padla, že on bol ešte pri studni a ja som už niesol vodu do maštale v dvoch vedrách, padol som medzi dverami, dvere zapleslo a neviem, čo ma zachránilo, ale on bol odo mňa 5 – 6 metrov a bol na mieste mŕtvy. Z tejto dramatickej situácie, keď sme videli, že aj tam sme ohrození, vrátili sme sa domov. Vyhodenie mosta spôsobilo, že všetko bolo vylámané, dvere, okná rozbité. Pamätám si, že bola krutá zima a veľmi veľa snehu.

Čo sa dialo v nasledujúcich dňoch?

– Tým, že most bol znefunkčnený, celé ťaženie sa tam zaseklo. Nevedeli ako ďalej prejsť cez Hron, preto museli najskôr riešiť, kade to jednotky obídu. Samozrejmá vec, všetko sa to koncentrovalo pred nás, ako sú tie závory, prvý rohový dom pod cestou. Povozy, technika, všetko tam bolo. Nemci už dávno vedeli, že k tomu dôjde, tak zo Skalky alebo z Lúčok, čo fakticky mali obsadené mínometmi, odstreľovali. Do našej spálne nosili ranených, konkrétne do postele, kde som spával ako malý chlapec. Pamätám, ako mama prišla do susedov do pivnice, kde sme spávali na zemiakoch, nám povedať, že k nám doviezli raneného rumunského dôstojníka. Išlo o talentovaného básnika a novinára Ion Siugariu, ktorého pri delostreleckom odstreľovaní mesta blízko malej železničnej stanice zasiahla črepina. Na následky zranení zahynul. No a front zastal a prišlo k evakuácii. Po nás prišli dva vozy na voloch a vyviezli nás na Polomku, do Šulejov, kde sme boli cez evakuáciu ubytovaní, aj s dvomi kravami sme tam išli. Vyše mesiaca sme tam boli, viem, že bola Veľká noc potom. V Brezne v prvom rade bola akcia sprejazdniť Hron. Rusi začali voziť materiál, hrubé foršty, na to už mali dáku jednotku, ktorá most hneď skonštruovala, sprejazdnila a mohlo sa pokračovať ďalej. Medzi tým sa odohrali všelijaké udalosti. Otec donášal správy z celého mesta a vedeli sme aj to, že pravdepodobne Maďari nedržali už s Nemcami a delostrelecké granáty posielali neúčinné, dopadli a nevybuchli. Maďari boli pomerne zle zásobovaní, pretože to, o čo som vtedy ako chlapec sníval, o ďalekohľade, moja mama získala tým spôsobom, že im upiekla jeden chlieb a za ten chlieb mi dali ďalekohľad. Mám ho dosiaľ.

V živote je dôležité zdravie, ale aj šťastie. A to vám neraz prišlo do cesty...

– Máte pravdu, šťastena pri mne stála veľakrát. Veľké šťastie som mal aj hneď na druhý deň, keď bol most prerušený. Bolo tam veľa vojska a dosť na tom, že tam boli aj podnapití vojaci. Jeden mladík, ktorý bol odo mňa hádam o dva roky starší, bol tak opitý na mol, že ma chytil okolo krku a spievajúc celou Veňaciou išiel so mnou. Nikto ho nezastavil, žiadny dôstojník, zašli sme až pred Židlovo a tam som sa voľáko dostal z jeho objatia. O hodinu ho doviezli k nám do spálne, chytila ho mína. Takže bol najvyšší čas dostať sa od neho preč, lebo ma držal a bol by som proste.. Nazval som to... anjel strážny. Veľa razy bolo len tak, že to bol len zázrak.

Vo vojnových časoch vládlo utrpenie, hlad a bieda. Ako ste boli zásobení jedlom?

– V tých časoch vládla medzi ľuďmi spolupatričnosť, ľudia sme si navzájom pomáhali. Rodiny sa uskromnili, šťastím bolo, že Brezno bolo gazdovské. V tých časoch sme mali veľkú úrodu zemiakov. Počas ostreľovania Brezna otec držal naproti u susedov dvadsať dojok oviec, v takej provizórnej maštaľke na dvore u Baldovských. Tam padla mína a sedem oviec sme museli dorezať. A tak sme ich zužitkovali, ako sa dalo. Vysolili, mama už bola na to odborník, a dačo sa aj zaúdilo. Čo sa týka jedenia, nepociťovali sme dáke mimoriadne ťažkosti. Mali sme aj múku, otec sa snažil cez vojnu dačo z toho zrna zomlieť, čo sa vtedy nesmelo, to bolo načierno, to sa musel dohodnúť s mlynárom potajomky. Kilo múky sa vtedy predávalo na mesiac, to si dnes nevieme ani predstaviť.

Vojna je najväčším zlom vo svete. Napriek tomu, že od oslobodenia mesta uplynulo 80 rokov, aké spomienky vo vás ostali?

– Dobre bolo, že nás vychovávali tak, aby sme si všetko cenili. Čiže sme nemali za čím banovať. Veľké dary sme nedostávali, temer žiadne. Takže aj vojna a tak ďalej, to už potom nadväzovalo na to, že sme všetko znášali skromnejšie. Skromnosť a spolupratričnosť v rodine, nenáročnosť prílišná, ma viedli ešte dodnes. Viete, v tom, že ja neodhodím okrušok chleba...

autor: MONIKA DOLŇANOVÁ / foto: Ersor