Samuel Brečka: Brezno, mesto mojich predkov a mojej mladosti

V júli v priestoroch evanjelickej fary v Brezne uviedli do života knihu publicistu, mediálneho odborníka, ale hlavne breznianskeho rodáka profesora Samuela Brečku. Publikácia s názvom Brezno, mesto mojich predkov a mojej mladosti je venovaná rodine autora, ale zároveň zachytáva osudy mesta vo viacerých dejinných kultúrno-spoločenských situáciách. Zaspomínajte si na dávne časy spolu so Samuelom Brečkom, ktorý napriek tomu, že už roky žije v Bratislave, z Brezna nikdy neodišiel.

Pán Brečka, narodili ste sa a vyrastali v Brezne, ktoré sa vám navždy vrylo do srdca. Ako spomínate na obdobie detstva, roky rannej mladosti?

– To je veľmi zložitá otázka, musel by som citovať veľkú časť mojej knihy. A to isto nie je účelom tohto rozhovoru. V rozhovoroch s ľuďmi, ktorí čítali knihu a Brezno poznajú len zbežne, často preberáme bohatú kultúrnu tradíciu Brezna. To, čo som zdôraznil v knihe, že Brezno ani v mojich časoch nebolo žiaden kultúrny „zapadákov“, že z Brezna mohol mladý človek odchádzať do sveta kultivovaný a, ak mal aj trochu vlastnej iniciatívy, aj kultúrne zbehlý. A teda sa nemusel v Bratislave cítiť ako zaostalý vidiečan. Podobne to bolo so športom. Dalo by sa dokonca povedať, že ten bol v mojich časoch možno na vyššej úrovni ako dnes, aj keď mu chýbali materiálne a technické podmienky.

Keď sa vraciate do svojho rodného mesta, na čo sa najviac tešíte?

– Na svojich príbuzných a známych. Veď najmä kvôli tomu som písal knihu o svojich predkoch a svojej mladosti, aby som zdôraznil význam rodinných zväzkov a priateľstiev. To je to najcennejšie, čo v živote máme. Možno sa tešiť aj na pekné námestie a miesta minulých zážitkov, ale tie tvoria iba rámec ľudských vzťahov. Navyše ja, čo sa celý život zaoberám históriou, sa teším aj na všetko ostatné, čo mi pripomína dávnejšiu minulosť.

O Brezne vyšlo viacero záslužných publikácií, posledná uzrela svetlo sveta napísaná vaším perom. Čo vás inšpirovalo k vytvoreniu tohto diela?

– Ako som zdôraznil v úvode knihy, chcel som predovšetkým potomkom našej rodiny pripomenúť, že si treba neustále uvedomovať, kto sme, odkiaľ prichádzame a kam smerujeme. A zároveň som tým chcel inšpirovať aj všetkých ostatných. Nestačí iba deklarovať, že „ja som hrdý, že som Brezňan (Hugáň)“, treba vedieť, že aj prečo. Treba si uvedomovať, čo mi to mesto dalo, prípadne, čo som mu dal ja.

Kniha je rozdelená na šesť kapitol – Rod Brečkovcov v Brezne, Rodiny starých rodičov, Rodina našich rodičov, Rodný dom, Rodná ulička, Rodné mesto. Môžete ich stručne priblížiť našim čitateľom?

– V prvej kapitole sa zaoberám rodom všetkých Brečkovcov v Brezne. Nie preto, že by to bol najvýznamnejší rod tohto mesta, ale preto, že do neho patrím. Navyše bol dosť početný, najmä ak uvážime, že v sledovanom období asi tristo rokov sa v Brezne narodilo vyše tristo Brečkovcov. V druhej a tretej kapitole sa venujem svojej širšej a užšej rodine, čo nezainteresovaných čitateľov nemusí veľmi zaujímať, ale pre mňa to bola povinnosť tieto fakty zaznamenať. Ostatné tri kapitoly sú spomienkové. Spomínam na svoj rodný dom, rodnú Uličku a rodné mesto. Nejde iba čisto o záznam mojich spomienok, ale aj o popis klasického gazdovského domu a života v ňom, o už – z veľkej časti zbúranej Uličky – a v poslednej kapitole aj o školský, kultúrny a športový život v Brezne v mojich časoch, zhruba v rokoch 1947 – 1965. Tieto kapitoly majú aj svoju historickú hodnotu, lebo zachytávajú obdobie, ktoré v ostatných knihách o Brezne nie je podrobnejšie zmapované. Je to obdobie prechodu od kapitalizmu k socializmu, obdobie združstevňovania poľnohospodárstva a intenzívnej industrializácie a výstavby mesta. Rovnako tak výraznej zmeny v štruktúre obyvateľstva. Brezno sa mení z pokojného konzervatívneho mestečka na priemyselné mesto. Tam, kde sme my ako deti pásli kravy, vyrástli činžiaky, fabriky a neskôr aj obchodné domy.

Publikácia je popretkávaná nádhernými historickými fotografiami zachytávajúcimi atmosféru vtedajšieho Brezna a života v ňom, obdobia vášho života v rodnom meste, z ktorých doposiaľ mnohé neboli publikované a o to sú cennejšie. Aké vo vás vyvolávajú pocity pri listovaní jednotlivých strán?

– Dnes už fotografia je úplne bežná vec, mladí ľudia majú mobily a v nich fotoaparáty. V mojich časoch boli fotoaparáty ešte vzácnosťou, ale ešte väčšou vzácnosťou boli historické fotografie z 19. a zo začiatku 20. storočia. Som veľmi šťastný, že s pomocou mojich príbuzných sa mi podarilo niektoré zohnať. Napriek tomu, nie všetky sa dostali do knihy. Musel som veľmi zvažovať, ktorú zaradiť a ktorú nie. Ale z tých najstarších sa do knihy dostali takmer všetky, ktoré boli technicky použiteľné. Najviac ma mrzí to, že – hoci som už mal fotoaparát – som si nezachoval viac vlastných fotografií zo šesťdesiatych rokov. Najmä z rodného domu a Uličky pred jej asanáciou.

Aký odkaz na záver posielate vašim rodákom?

– Aby si vážili históriu a svojich predkov, aby si vážili a zveľaďovali svoje mesto. Aby si neustále uvedomovali, že je to ich mesto. Brezno.

MONIKA DOLŇANOVÁ