Mama breznianskeho futbalu Valéria Lukáčová: „Teší ma, keď na mňa deti spomínajú aj v dospelosti“

Valéria Lukáčová je neodmysliteľnou súčasťou breznianskeho futbalu. Viac než tri desaťročia stojí pri mládežníckych mužstvách nielen ako vedúca družstva, ale najmä ako opora, organizátorka a „druhá mama“ pre celé generácie mladých futbalistov. Jej obetavá práca, ľudský prístup a neúnavná starostlivosť o deti nezostali nepovšimnuté. Na slávnostnom mestskom zastupiteľstve si prevzala Cenu primátora mesta Brezno. Pri tejto príležitosti sme sa s Valériou Lukáčovou porozprávali o jej začiatkoch, motivácii aj o tom, ako sa futbal v Brezne za tie roky zmenil.

Ako a vďaka čomu ste sa dostali k futbalu? Spomínate si na moment alebo obdobie, ktoré bolo pre vás v tomto smere rozhodujúce?

– K futbalu som sa dostala vďaka svojim synom, obaja ho hrávali. Starší neskôr odišiel do Liptovského Mikuláša, a tým pádom s futbalom skončil, mladší tu zostal už len krátky čas. V tom období mi zomrel manžel, ktorý s chlapcami pravidelne chodieval na zápasy. Tréneri ma najskôr požiadali, či by som im pomohla so zápismi – so zoznamom hráčov, ktorí v daný deň nastupovali. Napísala som ho raz, druhýkrát a o druhú či tretiu nedeľu som už bola vedúcou mužstva. Vysvetlili mi, čo všetko je mojou povinnosťou, čo môžem a čo nie. Celkom sa mi to zapáčilo. Keď syn odišiel, myslela som si, že s futbalom skončím aj ja, no vždy sa našiel nejaký dôvod zostať. A tak som zostala – už 33 rokov.

Čo vás  poháňalo pokračovať v tejto práci aj po viac než troch desaťročiach?

– Chcem sa venovať deťom, pretože potrebujú aj niečo ako mamu či starú mamu. Muži majú k chlapcom úplne iný prístup. Mne robí radosť, keď im môžem v zime navariť čaj, čo sa dnes už v kluboch málokedy vidí, a v lete im zas pripravím vodu navyše – majú radi sladkú so sirupom, samozrejme aj predpísanú minerálku. Deti sú veľmi vďačné, keď sa im niekto venuje, keď ich pohladí alebo sa s nimi porozpráva. Občas si aj pošomreme, na striedačke býva veselo. Hovoria o nás, že sme veľmi veselé mužstvo, aj keď prehrávame. Prehru berieme športovo, nie je to tragédia, veď to nabudúce napravíme. A práve toto ma pri deťoch drží. Chcem byť s nimi a teší ma, že si na mňa spomínajú aj vtedy, keď sú z nich dospelí a dnes už mi privádzajú vlastné deti. Máme veľa chlapcov, ktorých otcovia kedysi hrávali za Brezno. Keď mi povedia: „Vedúca, ja vás poznám, otec vás spomínal,“ vždy ma to veľmi poteší.

Futbal v Brezne prešiel od 90-tych rokov výraznými zmenami. Ako by ste porovnali podmienky, zázemie a starostlivosť o mládež kedysi a dnes? V čom vidíte najväčší posun?

– V mojich začiatkoch sme mali k dispozícii ihrisko na Brezenskej ulici. Keď sa tam na jar vraciame, chlapci vždy povedia: „Konečne sme doma.“ Tak to bývalo každý rok. Potom sme sa presunuli na futbalový štadión, kde mládež nemohla hrávať, a trénovali sme na škvare. Niektorí chlapi majú dodnes kúsky škvary pod kožou. Čo sa týka vybavenia, nikdy nebolo dosť rozlišovačiek a lopty, s ktorými sme trénovali, sme používali aj na zápasoch. Dnes má každý hráč vlastnú loptu, dokonca aj rezervu. Dodržiava sa pitný režim, je zabezpečená starostlivosť, chlapci musia chodiť na lekárske prehliadky. Sú to základné veci a môžem porovnať, že v mnohých kluboch to takto nefunguje. Som veľmi vďačná našim chlapom, prezidentovi klubu, mestu aj jeho vedeniu, že futbal v Brezne dali znovu dokopy, že môžeme pokračovať ďalej a verím, že sme na dobrej ceste.

Ako ste prijali správu o nominácii na ocenenie a čo pre vás znamená?

-.Keď som sa telefonicky dozvedela, že budem ocenená, skoro mi mobil vypadol z ruky. Nevedela som, či sa mi to sníva. Hneď mi hlavou prebehli myšlienky – prečo, načo, za čo, či som si to zaslúžila alebo nie. No dnes cítim hrdosť a veľkú radosť. Teší ma, že si niekto všimol moju prácu a že ju ocenil.

autor: MONIKA DOLŇANOVÁ / foto: Ersor