Janka Pekárová: „Sedemdesiatka je nielen jubileum, ale pocta všetkým, ktorí folklórny súbor Mostár tvorili“

Folklórny súbor Mostár z Brezna oslavuje 70 rokov svojej existencie. Z malej skupiny nadšených mladých ľudí, ktorí sa v roku 1955 stretávali na humne, sa stal rešpektovaný kolektív s bohatou históriou a výrazným miestom na slovenskej folklórnej scéne. O ceste Mostára, jeho úspechoch, výzvach i pripravovanom jubilejnom programe sme sa rozprávali s riaditeľkou občianskeho združenia FS Mostár Jankou Pekárovou.

Folklórny súbor Mostár oslavuje úctyhodné jubileum. Ako by ste zhrnuli cestu súboru od jeho vzniku až po dnešok?

– Históriu úspešného fungovania súboru každý folklorista z nášho regiónu isto pozná. Vznik sa viaže k dátumu 15. júl 1955, kedy mladí ľudia z okolia Brezna sa začali schádzať na humne u Katrenčíkov na Lúčkach, aby si spolu zahrali, zaspievali a zatancovali. Ja osobne si myslím, že našli inšpiráciu vo vzniku Lúčnice a SĽUKu a aká to náhoda, aj folklórny festival vo Východnej si tento rok zapíše 70 rokov. Jednoducho vznikalo isté folklórne hnutie a mladí nadšenci z Brezna sa pridali. Našťastie. No iste netušili, že ich „dielo“ pretrvá dodnes, žije už len pán Milan Prečuch, ostatní sa, verím, vo folklórnom nebi tešia s nami.

Každé obdobie prináša svoje výzvy. Ktoré bolo najťažšie a naopak, ktoré by ste označili za „zlaté roky“ súboru?

– Tak to už v živote chodí, nielen v súbore, ale aj v rodine, manželstve, firme ... Raz je to úplne super a niekedy síce neprší, ale ani slnko nesvieti, ba dokonca aj búrky prídu. Myslím, že začiatky mali zakladatelia veľmi krušné, pretože to bolo niečo nové, nemali skúsenosti s organizáciou, účinkovaním, zháňaním krojov. Našťastie sa svojou zanietenosťou presadili a dostalo sa im aj podpory od vedenia podniku Mostáreň Brezno. V 60-tych rokoch sa zjavila osobnosť Augustína Nikla, ktorý začal v Mostárni pracovať, a práve jeho práca a nadšenie zdvihla umeleckú úroveň súboru na popredné miesto slovenskej folklórnej scény. Ja hovorím, čím bol Štefan Nosáľ pre Lúčnicu, tým bol Gusto pre Mostár. Ale samozrejme aj pred ním, aj po ňom prišli noví choreografi a umeleckí vedúci, ktorí odovzdávali so všetkými tanečníkmi, muzikantmi a sólistami svoju dušu, lásku a umenie v prospech súboru.

Počas siedmich desaťročí sa v súbore vystriedali stovky členov. Ako sa vám darí odovzdávať skúsenosti mladším generáciám?

– Mladí ľudia z každej generácie za 70 rokov mali k folklóru blízko už z rodiny. Tí prví ešte zažili rodičov či starých rodičov chodiť v kroji každodenne. Kým neboli televízory a sociálne siete, žili folklórom od detských hier pri pasení husí cez rôzne náboženské či rodinné slávnosti, kde odkukávali preskoky ponad vatru na Jána či zavíjankové tance na svadbách. Myslím, že sa v súbore stále darí odovzdávať tradície a umenie na takej úrovni, že naši tanečníci sú úspešní aj v profesionálnej sfére a viem, že sa k svojmu Mostáru hrdo hlásia. A tak by to malo byť, aby základy tanca dostali do vienka deti od rodičov tak, ako základy slušného správania. Bicyklovať či lyžovať ich rodičia učia, nuž prečo nie aj tanec?

V tomto roku ste sa stali riaditeľkou OZ FS Mostár. Čo pre vás osobne znamená byť jeho súčasťou? Je to skôr záľuba, srdcová záležitosť, alebo poslanie?

– No, to ste pekne vystihli, pretože najskôr to bola záľuba, ktorá sa vyvinula do srdcovej záležitosti, a prijatím „šéfovania“ aj poslaním.

Je náročné viesť taký veľký kolektív ľudí?

– Veru áno. Veľký kolektív sa skladá z ľudí, keď každý z nich je osobnosť, najmladší člen má 13 a najstarší 71 rokov, sú to študenti, živnostníci, zamestnanci, dôchodcovia. Ja som riaditeľkou len pol roka, preto chcem týmto vzdať úctu predchádzajúcemu riaditeľovi Petrovi Daxnerovi, ktorý súbor viedol 12 rokov.

Folklór je o ľuďoch a emóciách. Máte pocit, že záujem o tradície opäť rastie?

– Veď to vidíte, s akým nadšením si všetci zaspievajú Na Kráľovej holi. Veľkú propagáciu folklóru už dlho a neúnavne robí verejnoprávny rozhlas a televízia. Relácia Zem spieva však len odhalila, koľko úžasných ľudí sa folklóru na Slovensku venuje. Veď festivaly Východná, Detva či „naša“ Heľpa sú tu už dlho a dávajú priestor pre tanečníkov, či hudobníkov celé roky. A stále to počas ich konania žije, vôbec sa nebojím, že tradície upadnú, sú dobre zakorenené. Dnes, keď sú ľudia rozcestovaní, pracujú či žijú v zahraničí, všetkým po určitom čase začne v cudzom prostredí chýbať rodina, jazyk a áno aj pieseň.

Detský folklórny súbor Šťastné detstvo vám vyjadril veľkú vďaku za požičanie krojov a skúšobne počas programu pri príležitosti životného jubilea umeleckej vedúcej tety Agi. Ako vnímate spoluprácu medzi Mostárom a Šťastným detstvom? Vidíte priestor na jej rozvíjanie do budúcna?

– Bolo by pre Mostár požehnaním, keby viac členov z detského súboru plynule prešlo do mládežníckeho. Tie deti, ktoré zostanú na strednej škole v Brezne, by už naštudovali repertoár oveľa rýchlejšie, veď sú to skvelí a hotoví tanečníci, speváci. Ja v spolupráci vidím veľký potenciál a preto verím, že sa bude ďalej rozvíjať. Súčasná migrácia za vzdelaním či prácou veľmi trápi oba súbory.

Jubileum oslávite veľkým programom. Pripravili ste pri tejto príležitosti aj niečo špeciálne – napríklad nové choreografie?

– Diváci sa môžu tešiť, pretože uvidia kvalitné predstavenie, ktoré s veľkým nadšením a láskou chystáme. Dramaturgiu a réžiu sme zverili do rúk skvelej Michaely Hubertovej, ktorá pripravila aj choreografie tancov, ako aj Vanda Golianová, Veronika Václavíková a spevácke číslo vzala do rúk ďalšia skvelá žena vo svojom odbore Gabriela Kováčiková.

Jedno číslo je pre mňa osobne špeciálne a mám z neho obrovskú radosť. Všetky tance sú nové. Dnes sú už trendy vo folklóre v zaostrení na originalitu – od krojov, cez tanečný prejav až po štýl muziky. O toto sme sa posledné mesiace snažili a dúfame, že sa to podarilo.

Koľko času ste venovali skúškam, stretávkam?

– Folklórny súbor Podpoľanec prezentoval, že výročný program nacvičoval celý rok. My sme to z rôznych dôvodov museli stihnúť za necelé štyri mesiace. Ale nacvičovali sme o to intenzívnejšie, posledné týždne takmer každý deň. No, bolo a je to náročné. Preto chcem týmto poprosiť manželov a manželky, priateľov a priateľky či rodičov o zhovievavosť a trpezlivosť.

Kam by ste chceli Mostár nasmerovať v najbližších rokoch?

– Súborový repertoár je ovplyvňovaný rôznymi trendmi. Mladým ľuďom už dnes nestačí naučiť sa pár tancov a donekonečna ich predvádzať. Chcú niečo zaujímavé, chcú upútať. V prvom rade by som chcela, aby sa stále cibrila a zdokonaľovala interpretačná úroveň členov s pomocou lektorov tanca jednotlivých regiónov, lektora speváckej techniky, rytmiky. To im dodá viac možností, kde sa môžu zdokonaliť alebo sa niečo nové naučiť. Vidíme tiež veľkú príležitosť v spolupráci so Shaolínskym kultúrnym centrom v Brezne. Kung-fu ako bojové umenie vzniklo ako obrana svojich rodín a domovov pred nepriateľom. Používali na to tradičné roľnícke náradie ako my valašky, vidly, cepy. V repertoári Mostáru sú choreografie zbojníckeho tanca s valaškami či cepíkového tanca. A tak plánujeme spoločne nacvičiť choreografiu, založenú na spoločných prvkoch a zároveň tým chceme našu brezniansku mládež, ktorá trénuje kung-fu, priviesť aj k našim koreňom, prehĺbiť rešpekt a lásku k našim vlastným tradíciám.

Čo by ste odkázali bývalým členom, priaznivcom a divákom, ktorí sú s Mostárom spätí už celé generácie?

– Folklór nie je len súbor starých piesní, tancov a krojov. Je to živá kultúra, ktorá odovzdáva hodnoty, zvyky a hrdosť na slovenské korene z generácie na generáciu. Chcem preto všetkým povedať, že tú lásku k folklóru, ktorú ste mali vy, máme aj my. A že budeme hrdo niesť pochodeň, ktorú pred sedemdesiatimi rokmi zapálili Lúčkari.

autor: MONIKA DOLŇANOVÁ / foto: FB FS Mostár