Hasič z Brezna František Ridzoň dobyl Taiwan. Zlato vybojoval v štafete proti početnej presile

Hasičský šport patrí medzi disciplíny, ktoré preveria fyzickú kondíciu, technickú pripravenosť aj psychickú odolnosť. Svoje o tom vie aj hasič z Okresného riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Brezne František Ridzoň, ktorý sa pravidelne zúčastňuje na domácich aj svetových súťažiach. Najnovšie nás reprezentoval na Taiwane, kde bol pozvaný ako jediný slovenský pretekár. V silnej medzinárodnej konkurencii obsadil vo svojej vekovej kategórii medzi jednotlivcami štvrté miesto a zo štafety si odniesol zlatú medailu.

Aké sú vaše pocity po návrate z Taiwanu s medailou na krku?

- Je to skvelý pocit. Už len dostať pozvánku na takúto súťaž je pre mňa veľká vec, pretože sa na ňu nedá jednoducho prihlásiť. Súťaž sa koná raz za dva roky a pretekárov si vyberá priamo organizátor, teda Ministerstvo vnútra Taiwanu. Z jednotlivých krajín pozývajú hasičov, ktorí sa tomuto športu venujú a súťažia na medzinárodnej úrovni. O to viac si vážim, že som tam mohol byť ako jediný hasič zo Slovenska a reprezentovať našu krajinu. A keď sa človek po takejto súťaži vracia domov s umiestnením, je to, samozrejme, pocit, ktorý sa ťažko opisuje.

Zo štafety nesiete domov zlato, v obrovskej konkurencii jednotlivcov vo vekovej kategórii 30 – 34 rokov vám tesne ušlo pódium a skončili ste štvrtý. Ktorý z týchto dvoch výsledkov bol pre vás emotívnejší?

- Jednotlivci ma trochu mrzia. Tretie miesto bolo naozaj veľmi blízko a viem, že som si ho sám trochu pokazil chybami na trati. Ale aj to patrí k športu. Keď spravíte chybu, musíte za ňu zaplatiť. Samozrejme, človeka štvrté miesto chvíľu mrzí, pretože chce byť na pódiu, ale zároveň ma to motivuje do ďalších súťaží. Štafeta bola úplne iný príbeh. Organizátor chcel, aby zahraniční pretekári tvorili samostatné tímy. V našej vekovej kategórii M18 – 34 sme boli iba dvaja – ja a Raphael Nascimento z Brazílie. Štafeta mala pritom štyri úseky, takže ostatné tímy mali štyroch ľudí a my sme ju museli odbehnúť iba vo dvojici. Vedeli sme, že sme v nevýhode, ale povedali sme si, že keď už sme len dvaja, nemáme čo stratiť. Išli sme naplno. Nakoniec sme zo 76 štafiet v našej kategórii skončili na prvom mieste. A práve toto bolo pre mňa možno ešte silnejšie ako štvrté miesto medzi jednotlivcami. Boli sme v nevýhode a napriek tomu sme dokázali vyhrať. To sú presne tie momenty, kvôli ktorým človek tento šport robí.

Ako na vás zapôsobil Taiwan ako hostiteľská krajina?

- Taiwan ma veľmi príjemne prekvapil. Krajina je nádherná, čistá a ľudia sú neuveriteľne disciplinovaní, ale zároveň veľmi srdeční a otvorení. Najviac ma asi prekvapila ich pohostinnosť. Idete si napríklad na tržnicu kúpiť ovocie a o chvíľu sedíte s predávajúcim pri stole, pijete čaj a rozprávate sa. A pokojne pri tom strávite aj niekoľko hodín. Zažili sme aj jednu úsmevnú situáciu. Požičali sme si skútre, išli sme ich vrátiť a ľudia nás namiesto toho pozvali k sebe na večeru. Často sa s nami chceli fotiť a pri každom stretnutí nám niečo podali – čaj, ovocie alebo nejaký suvenír.

Aká tam vládla atmosféra medzi pretekármi z celého sveta?

- Výborná. Myslím, že práve toto je jedna z vecí, ktoré robia hasičský šport výnimočným. Niektorých pretekárov som poznal osobne zo svetových súťaží, ďalších iba z Instagramu alebo z videí. A zrazu sme sa všetci stretli na jednom mieste. Človek si tam veľmi rýchlo nájde spoločnú reč, pretože všetci máme rovnakú vášeň a rozumieme tomu, čo ten druhý na trati prežíva. Boli sme spolu aj mimo súťaže, a to na spoločnej večeri, výlete a rôznych aktivitách, ktoré pripravil organizátor.

Hasičské športy na svetovej úrovni sú extrémne náročné. Čo bolo pre vás na trati v tom momente najťažšie?

- Najťažšie je niekedy presvedčiť hlavu, aby telo ešte pokračovalo. Fyzicky je to veľmi náročné, ale podľa mňa sa takéto súťaže veľakrát rozhodujú práve v hlave. Na Taiwane nám navyše poriadne dala zabrať klíma. Bolo extrémne teplo a hlavne vysoká vlhkosť. Človek sa cítil, akoby naňho niekto vylial teplú vodu. Ťažšie sa dýchalo, oveľa viac sa človek potil a telo sa rýchlejšie unavovalo. Takže okrem samotnej trate sme vlastne bojovali aj s podmienkami. A práve preto som rád, že som si to mohol vyskúšať. Na takéto podmienky sa doma jednoducho úplne pripraviť nedá.

Za takýmto úspechom stoja stovky hodín driny. Ako vyzeral váš tréning?

- Tréning je u mňa prakticky celoročná záležitosť. Pravidelne cvičím vo fitku a popri tom robím aj technické tréningy jednotlivých disciplín. Tomuto športu sa venujem už viac ako desať rokov, takže dnes už veľa vecí vychádza zo skúseností. Človek postupne zistí, čo mu funguje, ako si rozložiť sily a ako reagovať v rôznych situáciách. Samozrejme, bez fyzickej prípravy to nejde, takže tú určite nezanedbávam. Bohužiaľ, súčasťou tohto športu sú aj zranenia. Minulý rok pred odchodom na Svetové hry v USA na mňa v posilňovni spadla činka. Tento rok som si pri zlom doskoku zo schodov odtrhol predný krížny väz v kolene. Takže občas mám pocit, že zranenia si ma nejako vyberajú. Ale zatiaľ ma nezastavili. Keď niečo človek naozaj chce, musí sa vedieť postaviť aj po páde a pokračovať ďalej.

Pomáha vám kondícia z týchto svetových súťaží priamo pri reálnych zásahoch na Horehroní, napríklad pri lesných požiaroch alebo v ťažkom teréne?

- Určite. Hlavne človek lepšie pozná svoje telo a vie, čo od seba môže očakávať. Vie, kde má hranice a čo ešte dokáže zvládnuť. Pri zásahu je fyzická kondícia veľmi dôležitá. Či už ide o lesný požiar, náročný terén alebo dlhší zásah, hasič musí byť schopný podať výkon aj vtedy, keď je unavený.

Pre mňa je šport zároveň určitým spôsobom prípravy na prácu. Na súťaži síce nebojujem so skutočným požiarom, ale telo dostáva podobnú zabrať a človek sa učí fungovať pod veľkou fyzickou záťažou.

Reprezentovať Slovensko a Brezno na inom kontinente nie je jednoduché. Kto všetko vás na tejto ceste najviac podporoval?

- Najväčšia podpora je, samozrejme, doma. Bez ľudí, ktorí stoja za mnou, by to bolo oveľa ťažšie. Veľká vďaka patrí môjmu tímu DEVA, ktorý tvorí partia Slovákov a Čechov, ale aj mojim kolegom v práci. Keď som bol na súťaži, niekto musel robiť aj za mňa, keďže ja som si na túto súťaž zobral dovolenku. Aj oni teda mali svoj podiel na tom, že som mohol odcestovať.

Latku ste opäť postavili veľmi vysoko. Aké sú vaše ďalšie športové ciele pre najbližšie obdobie?

- Ešte rozhodne nekončím. Tento rok mám naplánovaných viacero súťaží v Európe, napríklad v Nemecku, Rakúsku či Maďarsku, ale pozriem sa aj za hranice Európskej únie.

Najväčšie výzvy ma však čakajú na jeseň. Na konci októbra sú Majstrovstvá sveta vo Firefighter Combat Challenge v Las Vegas a začiatkom novembra Svetové hasičské hry v Saudskej Arábii. Tam ma čaká TFA, výbeh do výškovej budovy a silový trojboj. Takže času na oddych veľa nebude. Ale presne takto to mám rád. Kým môžem súťažiť, chcem sa posúvať ďalej a skúšať, kam až sa dokážem dostať.

autor: MONIKA DOLŇANOVÁ / foto: archív F. R.