František Ridzoň si v Las Vegas splnil sen a uspel medzi svetovou hasičskou elitou

Z Horehronia až do amerického Las Vegas. František Ridzoň z Hasičského a záchranného zboru Brezno si na svetovom šampionáte splnil sen, na ktorom pracoval šesť rokov. Podarilo sa mu dostať do prestížneho klubu, združujúceho najrýchlejších hasičov sveta, a spolu s medzinárodným tímom Deva vybojoval tretie miesto v kategórii Relay Hybrid. O náročnej príprave, nezabudnuteľných chvíľach na súťažnej trati, reprezentácii Slovenska, Horehronia a plánoch do ďalšej sezóny už porozprával v rozhovore.

Po predchádzajúcich súťažných skúsenostiach ste sa postavili na štart Firefighter Combat Challenge, tentoraz na Majstrovstvách sveta v Las Vegas. Ako vznikla možnosť zúčastniť sa na tomto podujatí?

– Účasť na svetovom šampionáte bola mojím cieľom už dlhšie. Pôvodne som sa na ňom s naším novovzniknutým tímom Deva plánoval zúčastniť už minulý rok. Po zvážení viacerých okolností sme sa však rozhodli účasť o rok odložiť a celú prípravu sústrediť na tohtoročné majstrovstvá. Predstava súťažiť práve v Las Vegas bola veľmi lákavá. Účasť na majstrovstvách sveta je pre každého športovca veľkou poctou a prestížou. Zaujímavosťou je, že na podujatí môže štartovať každý, koho tento šport oslovil. Sú to nielen profesionálni hasiči, ale aj dobrovoľní hasiči či príslušníci iných profesií. Slovensko tentoraz zastupovali traja príslušníci Hasičského a záchranného zboru, jeden príslušník Hasičského závodného útvaru Slovnaft, dvaja dobrovoľní hasiči a jedna dobrovoľná hasička. Spolu s kolegom zo Slovnaftu sme navyše reprezentovali dve krajiny – Slovensko a Česko. Náš tím Deva je medzinárodný a tvoria ho štyria českí a dvaja slovenskí hasiči.

Koľko krajín sa na majstrovstvách predstavilo?

– Zúčastnili sa pretekári z 21 krajín sveta a konkurencia bola naozaj obrovská. Každá krajina mala zastúpenie najlepších pretekárov, takže o kvalitné súboje nebola núdza. Práve to robí tieto majstrovstvá výnimočnými. Človek nestojí na štarte iba proti súperovi vo vedľajšej dráhe, ale má možnosť porovnávať svoje schopnosti s tými najlepšími na svetovej úrovni. A práve takéto súboje vás posúvajú ďalej.

S akými očakávaniami ste cestovali do USA a podarilo sa vám ich naplniť?

– Do Ameriky som cestoval s jedným veľkým osobným cieľom, a to získať členstvo v prestížnom klube Lions’ Den, ktorý združuje najrýchlejších hasičov sveta. Podmienkou prijatia je absolvovať celú súťažnú trať v čase kratšom ako 100 sekúnd. Úspešní pretekári získajú klubovú bundu, odznak a nášivku. Súčasťou je aj slávnostné privítanie nových členov na spoločnom večierku, kde ich vítajú tí, ktorí túto hranicu prekonali už v minulosti. Na splnení tohto cieľa som pracoval šesť rokov a konečne sa mi to podarilo. Je to pre mňa obrovská satisfakcia a jeden z najväčších osobných úspechov v tomto športe. Keďže toto ocenenie možno získať iba v Amerike, má pre mňa ešte väčšiu hodnotu. Približne dva týždne pred odletom ma navyše opäť postihol úraz. Zdá sa, že pred každými dôležitými pretekmi sa mi musí niečo prihodiť (smiech). Už je to taká moja klasika, bez ktorej by to asi ani nešlo. Napriek tomu som sa nevzdal a do USA odchádzal odhodlaný splniť si sen. Napokon sa nám s tímom Deva podaril aj výborný výsledok, takže očakávania sa mi podarilo naplniť dokonca nad moje predstavy.

V čom spočíva disciplína Firefighter Combat Challenge a ktoré jej časti sú pre súťažiacich najnáročnejšie?

– Firefighter Combat Challenge vznikol v USA. Základom tejto disciplíny je simulácia skutočného hasičského zásahu. Súťažiaci absolvujú celú trať v kompletnom zásahovom obleku, s dýchacím prístrojom na chrbte a nasadenou maskou. Podmienky tak čo najviac pripomínajú reálnu prácu hasiča. Trať pozostáva z niekoľkých náročných úloh. Najskôr pretekár vybehne do veže s približne 20-kilogramovou hadicou na ramene, potom vytiahne na lane 18-kilogramové závažie. Nasleduje zbeh po schodoch, presúvanie 80-kilogramového závažia pomocou kladiva, prekážkový slalom, ťahanie zavodnenej hadice a zostrelenie terča. Záverečnou disciplínou je transport 85-kilogramovej figuríny na vzdialenosť 35 metrov. Celá trať je mimoriadne náročná, pretože si vyžaduje silu, rýchlosť, vytrvalosť, koordináciu aj technickú zručnosť. Pretekári navyše súťažia súčasne vo vedľajších dráhach, takže popri vlastnom výkone vnímajú aj tlak súpera. Osobne považujem za najnáročnejšiu poslednú časť – transport figuríny. V tej chvíli má už človek za sebou takmer celú trať, telo je vyčerpané a svaly pracujú na hranici možností. Práve vtedy však musí zmobilizovať posledné zvyšky síl a zabrať ešte viac, aby figurínu čo najrýchlejšie dopravil do cieľa.

Ako ste spokojný s dosiahnutým výsledkom?

– Som veľmi spokojný. Do Las Vegas som cestoval s veľkým snom a ten sa mi podarilo splniť. Získanie členstva v prestížnom klube Lions’ Den je pre mňa osobne obrovským úspechom. Veľkú radosť mám aj z tímového výsledku. S tímom Deva sme sa prebojovali až do finále, kde sme v kategórii Relay Hybrid, v ktorej spojili sily pretekári z dvoch krajín, vybojovali krásne tretie miesto. Je to dôkaz, že aj európsky tím dokáže konkurovať najlepším svetovým družstvám a vystúpiť na stupne víťazov. Takéto výsledky však nie sú dielom jednotlivca. Za úspechom stojí množstvo tréningov, odriekania, tímovej spolupráce, ale aj ľudia, ktorí vás podporujú. O to viac si tento úspech vážim.

Kto vám počas prípravy a samotnej účasti najviac pomáhal a podporoval vás?

– Podpora prichádzala zo všetkých strán a veľmi si vážim každého, kto mi veril a držal palce. Najväčšie poďakovanie patrí, samozrejme, mojej rodine, ktorá musela počas prípravy neraz tolerovať môj nabitý program. Stávalo sa, že som z návštevy odchádzal skôr, pretože ma čakal tréning vo fitku. Veľká vďaka patrí aj mojej manželke, ktorá sa počas celej prípravy starala o to, aby som mal všetko potrebné a predovšetkým, aby som nebol hladný (smiech). Obrovskú podporu som cítil aj priamo na trati. Moja rodina sledovala živé prenosy napriek neskorým nočným hodinám na Slovensku. Povzbudzovali ma aj chalani z tímu. Atmosféra, ktorú dokázali vytvoriť pri každom mojom štarte, bola neopísateľná. Niekedy som mal pocit, že počas môjho behu nebolo počuť ani hudbu, ani komentátora, iba ich hlasné povzbudzovanie. Práve takéto chvíle dodajú energiu aj vtedy, keď už máte pocit, že zo seba nedokážete vydať nič navyše.

Ako vyzerala vaša príprava na svetový šampionát?

– Príprava bola počas roka a bola systematická. Začínal som už v zimnom období, keď som sa sústredil najmä na budovanie silového základu. Postupne som tréning upravoval a prechádzal na kombináciu silovej a kondičnej prípravy. Firefighter Combat Challenge však nie je iba o sile a fyzickej kondícii. Je to mimoriadne technický šport, v ktorom rozhodujú aj detaily, správne prevedenie jednotlivých úkonov a efektivita pohybu. Preto som veľkú časť prípravy venoval aj nácviku súťažných disciplín, aby som si osvojil správnu techniku a dokázal jednotlivé úseky absolvovať čo najrýchlejšie. Vo fitku v podstate trávim celý rok. Popri tréningoch sa zúčastňujem na rôznych súťažiach doma aj v zahraničí, ktoré sú zároveň výbornou prípravou a príležitosťou porovnávať si výkonnosť s ďalšími pretekármi. Pred svetovým šampionátom sme preto nemuseli robiť žiadne zásadné zmeny. Skôr sme sa zamerali na doladenie formy a prípravu na čo najlepší výkon.

Aké je to reprezentovať Slovensko a zároveň mesto Brezno na svetovej úrovni?

– Reprezentovať Slovensko je pre mňa vždy veľkou cťou, ale aj zodpovednosťou. Snažím sa robiť dobré meno našej krajine doma i v zahraničí a ukázať, že aj malá krajina, akou je Slovensko, má športovcov, ktorí sa dokážu postaviť svetovej špičke a konkurovať jej. Vnímam to však ešte širšie. Reprezentujem nielen Slovensko, ale aj svoju rodnú obec Drábsko, Čierny Balog, kde momentálne žijem, celý okres Brezno, Horehronie a, samozrejme, Hasičský a záchranný zbor. Veľkou cťou je pre mňa aj reprezentovať spoločnosť Deva F.M., vďaka ktorej sa mohol celý náš tím zúčastniť na týchto majstrovstvách.

 Horehronie zastupoval aj dobrovoľný hasič Maroš Bošeľa z Polomky, ktorý dosiahol individuálny úspech. V kategórii do 29 rokov obsadil tretie miesto a získal aj prestížne ocenenie House of Grind, kde celú trať absolvoval v čase kratšom ako 90 sekúnd. Som rád, že môžeme ukázať, že aj z nášho regiónu pochádzajú ľudia s veľkými športovými snami, ktoré dokážu premieňať na skutočnosť.

Stihli ste si popri súťaži pozrieť aj Las Vegas? Čo vás tam najviac prekvapilo?

– V Las Vegas sme strávili 11 dní, no na spoznávanie mesta veľa času nezostalo. Celý pobyt sa niesol predovšetkým v znamení športu, prípravy a regenerácie. Po každodenných maximálnych výkonoch sme potrebovali dopriať telu čas na zotavenie. Pomáhali nám najmä ľadové kúpele, striedanie studenej a horúcej vody či ďalšie regeneračné postupy. Podávať niekoľko dní po sebe stopercentné výkony je totiž poriadna záťaž. Samozrejme, aspoň trochu sme si mesto stihli pozrieť a nasať jeho atmosféru. Nazrieť do kasína či spoznať nočný život Las Vegas je samo o sebe zážitkom. Tentoraz sme tam však cestovali predovšetkým za športovým snom, a ten mal prednosť pred všetkými turistickými atrakciami.

Čo vás čaká najbližšie a kde budete reprezentovať Slovensko?

– Moja tohtoročná hasičská sezóna sa už skončila, takže ma teraz čaká zaslúžený oddych. Plánujem regeneráciu, masáže, saunu a, samozrejme, aj fitko – bez toho by som to asi dlho nevydržal. (smiech) Po náročnom období si však potrebujem predovšetkým oddýchnuť, vypnúť hlavu a načerpať novú energiu. Bola to dlhá a náročná sezóna, a to nielen po fyzickej, ale aj po psychickej stránke. Oddych preto považujem za rovnako dôležitú súčasť prípravy ako samotný tréning.

Už teraz však máme pred sebou zaujímavé ciele na budúci rok. Čakajú nás majstrovstvá Európy v nemeckom Moseli, Kasseli, majstrovstvá sveta v poľskej Toruni a, samozrejme, opäť aj svetový šampionát v USA, tentoraz v Lexingtone v štáte Kentucky. To sú naše hlavné plány, no verím, že počas roka pribudnú aj ďalšie zaujímavé súťaže a príležitosti. Jedno je však isté, s mojimi chalanmi a tímom Deva sme pripravení vyraziť pokojne aj na kraj sveta. (smiech)

autor: MONIKA DOLŇANOVÁ / foto: archív F. R.