Dospelí s dušou dieťaťa našli druhý domov v Prameni. Za desať rokov činnosti získali Cenu primátora mesta Brezno

Kým väčšina ich rovesníkov si buduje vlastné rodiny, oni zostávajú odkázaní na pomoc najbližších. Napriek tomu ich život nie je chudobnejší, práve naopak. Pred viac ako desiatimi rokmi dostal nový rozmer, naplnil sa priateľstvami, radosťou a pocitom spolupatričnosti. Ide o skupinu zdravotne znevýhodnených ľudí, dospelých s dušou dieťaťa, ktorí sa stretávajú v Dennom centre Prameň. Pri príležitosti 10. výročia činnosti za všetkých Cenu primátora mesta Brezno prevzala Ľubica Štugnerová, ktorá sa Pramienku venuje s otvoreným srdcom a nezištným nasadením.

Ako sa začal príbeh Pramienka?

– História nášho Pramienka, inak obdarovaných detí, siaha do roku 2014, kedy mesto prišlo s myšlienkou systematicky sa venovať zdravotne znevýhodneným ľuďom. Na podnet Katky Kokavcovej sa začali stretávať v Dennom centre Prameň a pred desiatimi rokmi som sa k nim pridala aj ja. Odvtedy spoločne trávime čas každý utorok. Tieto „deti“, hoci sú už dospelé, prinášajú mi veľkú radosť. Sú úprimné, srdečné a výnimočné. Veľmi dobre sa spolupracuje aj s ich maminkami. Naozaj fungujeme ako jedna veľká rodina, a to nie je fráza. Máme medzi sebou vybudované blízke vzťahy, podporujeme sa a držíme spolu.

Keď sa obzriete späť, na čo ste za tých desať rokov najviac hrdá?

– Najväčšiu radosť mám z toho, ako sa ich životy posunuli. Mnohí z nich stáli kedysi akoby na okraji spoločnosti. Ich rovesníci mali vlastné rodiny, svoje okruhy priateľov a oni zostávali sami. V Prameni si však našli kamarátov, vytvorili si putá a získali pocit prijatia. Získali sebavedomie a pocit, že niekam patria. Aj vďaka tomu, že sme sa viac zviditeľnili, cítia väčšie prijatie zo strany verejnosti. Spomeniem napríklad Mirku – kedysi sa neusmievala, nerozprávala, bola uzavretá. Dnes je uvoľnená, usmieva sa, komunikuje. To je obrovský posun. 

V čom ešte vidíte ich najväčší pokrok a výnimočnosť?

– Veľký posun nastal aj v oblasti zručností. Zo začiatku prevažne maľovali či vyfarbovali omaľovánky. Postupne sa však mnohí zdokonalili a začali vyrábať rôzne dekorácie a darčekové predmety. Na mestskom úrade nás už dobre poznajú, pred Vianocami či Veľkou nocou tam chodíme osobne odovzdávať naše výrobky. Významným krokom bolo aj nacvičovanie kultúrnych programov. Prekročili sami seba – „deti“, ktoré mali problém komunikovať, dnes vystupujú pred publikom. Aj tie s rečovými ťažkosťami dokážu recitovať. Každé vystúpenie si vyžaduje veľa prípravy, aby sa do programu zapojil každý podľa svojich možností. Pramienok svojím programom potešil klientov NRC Kováčová, DSS Boženka a ZSS Luna. Pravidelne vystupuje na celoslovenskej prehliadke umeleckej tvorivosti zdravotne znevýhodnených občanov a Medzinárodnom dni zdravotne postihnutých, ktoré organizuje OO ZŤP. Vystúpenia prinášajú „deťom“ obrovskú radosť. Nedávno jedna pani zastavila našu slečnu z Pramienka a pochválila ju za krásny program pri príležitosti 10. výročia. Pre nich je to veľká pocta, kedysi pomoc prijímali, dnes ju dokážu aj rozdávať. A to je nesmierne dôležité.

Kto všetko stál pri zrode a rozvoji Pramienka a komu by ste chceli poďakovať?

– V prvom rade Katke Kokavcovej, ktorá ma oslovila a prizvala k spolupráci. Ďakujem vedeniu mesta, primátorovi Tomášovi Abelovi, vedúcej zariadení sociálnych služieb Janke Lemberkovej, ktorá našu prácu dlhodobo sleduje a podporuje. Veľká vďaka patrí rodičom, najmä mamám, ktoré svoje deti sprevádzajú, pomáhajú im a vytvárajú podmienky, aby sa mohli stretávať. Bez nich by to nebolo možné. Ocenenie nás všetkých veľmi potešilo a hlavne „deti“. Pomohlo im vyzdvihnúť ich sebavedomie, uvedomiť si, že nie sú na okraji, ale sú dôležité. Že majú čo ponúknuť a dokážu prinášať radosť druhým.

S akými plánmi a víziami vstupujete do ďalších rokov?

– Verím, že budeme v našej činnosti pokračovať, rozširovať programy a ďalej sa zdokonaľovať. Chceme tvoriť nové výrobky, skúšať nové aktivity a prinášať „deťom“ ďalšie zážitky. Každoročne sa stretávame aj na spoločnej opekačke u nás na dvore, to je pre nich jedna z najväčších radostí. Počas teplejších dní sme hrávali aj petang. Táto aktivita je vhodná aj pre tých, ktorí majú problém s chôdzou či zrakovým postihnutím. Prináša im pohyb, smiech a pocit spolupatričnosti. Veľkým zážitkom bol pre nich výlet vláčikom na Dedinky a Čiernohronskou železničkou do Vydrova. Najdôležitejšie však je, aby sme zostali spolu ako rodina, ktorá si navzájom dáva silu a radosť.

autor: MONIKA DOLŇANOVÁ / foto: Ersor