Ivan Tasler: „Otec zasvätil život viere, ľuďom a kultúre v Brezne. Jeho krédom bolo: Láska, nie nenávisť.“

Brezno si uctilo pamiatku významnej osobnosti novodobých dejín, evanjelického farára Mateja Taslera, ktorý stál pevne vo svojej viere a morálnych zásadách, aj keď okolo neho zúrila vojna a nespravodlivosť. Za jeho vynikajúce tvorivé výkony a významné výsledky v umeleckej a verejno-prospešnej činnosti, za kultúrny rozvoj a zveľadenie mesta, ochranu jeho zástupcov a za aktívnu činnosť pri záchrane ľudských životov občanov Brezna počas SNP mu bolo udelené ocenenie mesta in memoriam, ktoré prevzal syn Ivan Tasler. V rozhovore spomína na otca nielen ako na kňaza, ale aj ako na človeka, ktorý nemohol žiť bez písania, tvorby, poézie. Najdôležitejšia bola pre neho láska k človeku a k ľudstvu v jej najrôznejších podobách.

Dňa 9. novembra 1938 po smrti Martina Rázusa bol za administrátora do Brezna povolaný váš otec Matej Tasler, kde sa presťahoval spolu s vašou mamou a sestrou 5-ročnou Želmírou. Ako vnímal príchod do mesta a nadviazanie práce na výraznú osobnosť?

– Môj otec pred príchodom do Brezna toto mesto nepoznal. Osobnosti svojich predchodcov, najmä Jána Chalupku, Martina Rázusa, ako aj Karola Kuzmányho, mu však boli známe z ich tvorby počas otcových študentských rokov v Kremnici. Nadviazať na nich bolo pre neho veľkou výzvou. Veriaci si nevedeli predstaviť náhradu za Martina Rázusa. Opak sa však stal pravdou, toto miesto bol pre neho zdrojom obdivu a inšpirácie a v Brezne rozprúdil čulý cirkevný život.

Aký bol jeho pohľad na poslanie farára v rámci kultúrneho a spoločenského života mesta?

– Počas 37-ročného pôsobenia sa otcova činnosť neobmedzovala len na kostol. V miestnej organizácii Matice slovenskej bol členom výboru, organizoval koncerty, divadelné predstavenia, bábkové divadlo pre mládež a mnoho ďalších kultúrnych ako aj športových akcií. Na jeho návrh zbor upravil prízemie fary, aby slúžilo mládeži na čitáreň, divadlo, stolný tenis, vo farskej záhrade vybudovali ihrisko. S mládežou organizoval náboženské, hudobné a kultúrne večierky, koncerty a divadelné predstavenia. Dokonca založil aj bábkové divadlo pre najmenších a v roku 1940 mládežnícky orchester, v ktorom hral na svojom obľúbenom nástroji – flaute.

Literárna a dramatická tvorba boli výraznou súčasťou jeho pôsobenia. Čo preňho znamenali?

– Ako človek nemôže žiť bez vzduchu, otec nemohol žiť bez písania, tvorby, poézie. Jeho literárne začiatky siahajú do gymnaziálnych rokov. Venoval sa písaniu príležitostnej symbolicky ladenej poézie, neskôr aj nábožensky motivovaných básní a piesní. Bol autorom 70 básní, 22 divadelných hier, 90 nábožných piesní – vzhľadom na to, že mal striktný zákaz vydávania, do evanjelického spevníka neboli zaradené. V Brezne sa venoval najmä dramatickej tvorbe. Prvou bola rozprávka pre deti a mládež Ďumbier a hoľa, ktorú predstavili na javisku v roku 1943. Hudobnú časť zložil Ernest Kandera. Štyri divadelné hry vydané vydavateľstvom Tranoscius však museli byť z príkazu vrchnosti zošrotované. Písať ale neprestal, všetko zostalo v rukopise, spoločne s celou jeho literárnou tvorbou.

Akým prínosom bol pre mesto a jeho obyvateľov vo vojnovom období a počas SNP?

– Po vyhlásení SNP sa hlásil u posádkového veliteľa mjr. Samuela Sekurisa. Fara sa stala azylovým domom pre mnohých odbojárov a bola tiež distribučným strediskom povstaleckých novín Bojovník. Na fare sa zrealizovali mnohé porady odbojárov. V týchto pohnutých časoch, kto zaklopal na bránu fary, poskytli mu pomoc. Zborová miestnosť sa premenila na proviantný sklad, sídlila tu Poľná pošta, a farský prístrešok na pražiareň, vojaci tu pražili jačmeň na kávu. V kancelárii farského úradu úradoval Gabo Rapoš, člen Slobodného slovenského vysielača. Od roku 1968 a najmä od roku 1970 bol perzekuovaný vtedajším režimom a bol donútený odísť do dôchodku, pričom pracoval ako robotník v Pozemných stavbách Brezno.

Pred dvomi rokmi v evanjelickom kostole uviedli do života výnimočnú knihu Puknutý kaleidoskop Kosodrevie. Memoáre napísal v sedemdesiatych rokoch váš otec, vtedy však vydanie v knižnej forme nebolo možné. Aké posolstvo nesie táto kniha?

– Autobiografiu Puknutý kaleidoskop vydalo vydavateľstvo Tranoscius a bola predstavená pri 80. výročí SNP. Predstavuje nielen príhody z jeho života, ale aj jeho osobný pohľad na dobu, ktorú prežil a precítil. Je to publikácia predovšetkým o víťazstve dobra nad zlobou, o víťazstve lásky nad nenávisťou. V tom spočíva jej zásadné posolstvo, adresované čitateľom. Jazyk Puknutého kaleidoskopu je hudbou pre uši a liekom na dušu. Pôvod názvu diela nachádzame v slovách môjho otca: „Cirkevná vrchnosť ma po viac ako troch desiatkach rokov prinútila opustiť brezniansku faru. Kaleidoskop môjho života, naplnený lesklými obrazcami členov mojej rodiny, obohatený farebnými sklíčkami rozpomienok na obetavých učiteľov, milých kolegov, prajných susedov, vzácnych priateľov, breznianskych cirkevných bratov i sestry – doslúžil.“

Aké bolo životné krédo pána Taslera?

– Otec mal veselú povahu, jeho optimizmus a viera mu pomáhali prekonať všetky príkoria, ktoré ho postihli, najmä v totalitných obdobiach Slovenského štátu a „normalizácie“ v šesťdesiatych rokoch. Dobré aj zlé časy sa prejavujú v charaktere človeka. Jeho životným krédom bolo: „Láska, nie nenávisť“.

autor: MONIKA DOLŇANOVÁ / foto: archív I. T.